Hneď na začiatok malá odbočka: napriek tomu, že prostredníctvom webu viedenskej Areny skupiny prosili návštevníkov, aby sa zriekli fajčenia a napriek tomu, že v celej hale viseli cedule túto prosbu opakujúce, bol vzduch v sále (ako obvykle) plný dymu. Smutné je, že hlavne prvé rady, ktoré si THE MELVINS evidentne prišli vychutnať, boli plné ľudí s horiacimi cigaretami. Ostentatívne ignorovanie prosieb, zákazov a nariadení ako by bolo fajčiarom vlastné. Škoda – pretože to bola zrejme jediná škvrna na dramaturgicky i kvalitatívne mimoriadnom večeri.

THE MELVINS od minulého roku na konto pribudla nová nahrávka „Nude With Boots“. Inak sa nezmenilo nič, do toho istého priestoru sa vrátila tá istá zostava, trio personálne poprepletaných kapiel. Ako prví na pódium vystúpili provokatívne nazvaní PORN (na konte majú čerstvú kolaboráciu s MERZBOW). Formácia Dale Crovera pôsobila nenápadne a introvertne – napriek tomu, že v jej radoch okrem legendárneho bubeníka pôsobí aj v rámci žánru nemenej zásadný producent Billy Anderson (o.i. NEUROSIS, MR. BUNGLE, SLEEP). Ten sa celý koncert skrýval za cestovným kufrom: zahalený do kapucne a s prilbou na hlave týral akési detské klávesy. Zmes improvizovaného hluku, zefektovanej gitary a bicích bavila podľa toho, ktorá zložka dominovala – metalová dravosť sa striedala s monotónnosťou a predvídateľnosť s prekvapeniami. Nie úplne vyrovnané a žánrovo nezaraditeľné vystúpenie ozvláštnil druhý bubeník Coady Willis, ktorého čakal za jeho súpravou takmer maratón.

Nedlho po tom, ako PORN opustili scénu, sa na ňu totiž vrátil opäť. Tentokrát v role presnej polovice jeho domovskej kapely BIG BUSINESS, vedenej mohutným basákom Jaredom Warrenom. Warren a Willis sa od prvých tónov do svojich nástrojov opreli s málo vídanou vervou. Výborne nazvučená, surová zmes drvivých basgitarových riffov a silovej hry na bicie bola tradičnejšou, no o to viac intenzívnejšou variáciou na to, čo naznačili PORN. Za hardcorovou (miestami snáď až punkovou) neurvalosťou presvitali záblesky hráčskeho umenia a publikum sa pomaly dostávalo do varu.

Pomyselných sto stupňov Celzia a vrchol večera sa dostavili s nástupom Kinga Buzza a Dale Crovera, ktorým opäť kryla chrbát rytmika Warren-Willis. THE MELVINS (očakávane) odohrali set bez jedinej pauzy a bez kontaktu s publikum, ak za ne nebudeme rátať sprznenú „Star Spangled Banner“ odohranú a capella, záverečnú (polo?)improvizovanú promenádu Jareda Warrena medzi divákmi a Croverove letmé mávnutie na pozdrav na samý koniec. THE MELVINS postavili svoj set na ostatných dvoch doskách: „(A) Senile Animal“ a už spomínanom „naháčovi v čižmách“. Živé prevedenie im dodalo plastickosti – roly jednotlivých hudobníkov boli omnoho čitateľnejšie ako na albumoch samotných, zo zdanlivej jednoduchosti sa vylúpla poprepletaná zmes partov, ktoré si celá štvorica rozdelila vcelku rovnomerne, vrátane tých speváckych. Buzz Osborne odohral svoj set naplno s imidžom šialeného profesora: keď v „Rat Faced Granny“ do publika prskal verš „What? Nothing new“, celkom výstižne charakterizoval to, čo sa dialo na javisku. Možno nič nové, ale i to staré bolo vydraté až na dreň, autentické a silné.

THE MELVINS sú dnes kapelou, ktorá sa sústreďuje na konzerváciu a vypilovanie hrubej energie, ktorou disponovala odjakživa. „Bigbusinessovská“ rytmika nielen tvrdila muziku, no potešiť musela aj tých, čo na koncertoch radi počítajú noty. Spojenie kultovej osi Osborne-Crover a mladej krvi perfektne symbolizuje fúziu odkazu deväťdesiatych rokov a moderných post-hardcorových subžánrov, v ktorých sú doma trebárs i hydraheadovskí BIG BUSINESS. Ukážka plynulosti hudobného vývoja v praxi, zhustená do troch hodín diania na jednom pódiu.